Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stelle fest
du
stellest fest
er/sie/es
stelle fest
wir
stellen fest
ihr
stellet fest
sie/Sie
stellen fest
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe festgestellt
du
habest festgestellt
er/sie/es
habe festgestellt
wir
haben festgestellt
ihr
habet festgestellt
sie/Sie
haben festgestellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde feststellen
du
werdest feststellen
er/sie/es
werde feststellen
wir
werden feststellen
ihr
werdet feststellen
sie/Sie
werden feststellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde festgestellt haben
du
werdest festgestellt haben
er/sie/es
werde festgestellt haben
wir
werden festgestellt haben
ihr
werdet festgestellt haben
sie/Sie
werden festgestellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stellte fest
du
stelltest fest
er/sie/es
stellte fest
wir
stellten fest
ihr
stelltet fest
sie/Sie
stellten fest
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte festgestellt
du
hättest festgestellt
er/sie/es
hätte festgestellt
wir
hätten festgestellt
ihr
hättet festgestellt
sie/Sie
hätten festgestellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde feststellen
du
würdest feststellen
er/sie/es
würde feststellen
wir
würden feststellen
ihr
würdet feststellen
sie/Sie
würden feststellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde festgestellt haben
du
würdest festgestellt haben
er/sie/es
würde festgestellt haben
wir
würden festgestellt haben
ihr
würdet festgestellt haben
sie/Sie
würden festgestellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [feststellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
