Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fahre fort
du
fahrest fort
er/sie/es
fahre fort
wir
fahren fort
ihr
fahret fort
sie/Sie
fahren fort
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei fortgefahren
du
seiest fortgefahren, seist fortgefahren
er/sie/es
sei fortgefahren
wir
seien fortgefahren
ihr
seiet fortgefahren
sie/Sie
seien fortgefahren
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fortfahren
du
werdest fortfahren
er/sie/es
werde fortfahren
wir
werden fortfahren
ihr
werdet fortfahren
sie/Sie
werden fortfahren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fortgefahren sein
du
werdest fortgefahren sein
er/sie/es
werde fortgefahren sein
wir
werden fortgefahren sein
ihr
werdet fortgefahren sein
sie/Sie
werden fortgefahren sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
führe fort
du
führest fort; führst fort
er/sie/es
führe fort
wir
führen fort
ihr
führet fort; führt fort
sie/Sie
führen fort
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre fortgefahren
du
wärest fortgefahren
er/sie/es
wäre fortgefahren
wir
wären fortgefahren
ihr
wäret fortgefahren
sie/Sie
wären fortgefahren
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fortfahren
du
würdest fortfahren
er/sie/es
würde fortfahren
wir
würden fortfahren
ihr
würdet fortfahren
sie/Sie
würden fortfahren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fortgefahren sein
du
würdest fortgefahren sein
er/sie/es
würde fortgefahren sein
wir
würden fortgefahren sein
ihr
würdet fortgefahren sein
sie/Sie
würden fortgefahren sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fortfahren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
