Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
laufe fort
du
laufest fort
er/sie/es
laufe fort
wir
laufen fort
ihr
laufet fort
sie/Sie
laufen fort
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei fortgelaufen
du
seiest fortgelaufen; seist fortgelaufen
er/sie/es
sei fortgelaufen
wir
seien fortgelaufen
ihr
seiet fortgelaufen
sie/Sie
seien fortgelaufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde fortlaufen
du
werdest fortlaufen
er/sie/es
werde fortlaufen
wir
werden fortlaufen
ihr
werdet fortlaufen
sie/Sie
werden fortlaufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde fortgelaufen sein
du
werdest fortgelaufen sein
er/sie/es
werde fortgelaufen sein
wir
werden fortgelaufen sein
ihr
werdet fortgelaufen sein
sie/Sie
werden fortgelaufen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
liefe fort
du
liefest fort
er/sie/es
liefe fort
wir
liefen fort
ihr
liefet fort
sie/Sie
liefen fort
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre fortgelaufen
du
wärest fortgelaufen
er/sie/es
wäre fortgelaufen
wir
wären fortgelaufen
ihr
wäret fortgelaufen
sie/Sie
wären fortgelaufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde fortlaufen
du
würdest fortlaufen
er/sie/es
würde fortlaufen
wir
würden fortlaufen
ihr
würdet fortlaufen
sie/Sie
würden fortlaufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde fortgelaufen sein
du
würdest fortgelaufen sein
er/sie/es
würde fortgelaufen sein
wir
würden fortgelaufen sein
ihr
würdet fortgelaufen sein
sie/Sie
würden fortgelaufen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [fortlaufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
