Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
funktioniere
du
funktionierest
er/sie/es
funktioniere
wir
funktionieren
ihr
funktionieret
sie/Sie
funktionieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe funktioniert
du
habest funktioniert
er/sie/es
habe funktioniert
wir
haben funktioniert
ihr
habet funktioniert
sie/Sie
haben funktioniert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde funktionieren
du
werdest funktionieren
er/sie/es
werde funktionieren
wir
werden funktionieren
ihr
werdet funktionieren
sie/Sie
werden funktionieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde funktioniert haben
du
werdest funktioniert haben
er/sie/es
werde funktioniert haben
wir
werden funktioniert haben
ihr
werdet funktioniert haben
sie/Sie
werden funktioniert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
funktionierte
du
funktioniertest
er/sie/es
funktionierte
wir
funktionierten
ihr
funktioniertet
sie/Sie
funktionierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte funktioniert
du
hättest funktioniert
er/sie/es
hätte funktioniert
wir
hätten funktioniert
ihr
hättet funktioniert
sie/Sie
hätten funktioniert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde funktionieren
du
würdest funktionieren
er/sie/es
würde funktionieren
wir
würden funktionieren
ihr
würdet funktionieren
sie/Sie
würden funktionieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde funktioniert haben
du
würdest funktioniert haben
er/sie/es
würde funktioniert haben
wir
würden funktioniert haben
ihr
würdet funktioniert haben
sie/Sie
würden funktioniert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [funktionieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.