Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebrauche
du
gebrauchest
er/sie/es
gebrauche
wir
gebrauchen
ihr
gebrauchet
sie/Sie
gebrauchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gebraucht
du
habest gebraucht
er/sie/es
habe gebraucht
wir
haben gebraucht
ihr
habet gebraucht
sie/Sie
haben gebraucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde gebrauchen
du
werdest gebrauchen
er/sie/es
werde gebrauchen
wir
werden gebrauchen
ihr
werdet gebrauchen
sie/Sie
werden gebrauchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gebraucht haben
du
werdest gebraucht haben
er/sie/es
werde gebraucht haben
wir
werden gebraucht haben
ihr
werdet gebraucht haben
sie/Sie
werden gebraucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gebrauchte
du
gebrauchtest
er/sie/es
gebrauchte
wir
gebrauchten
ihr
gebrauchtet
sie/Sie
gebrauchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gebraucht
du
hättest gebraucht
er/sie/es
hätte gebraucht
wir
hätten gebraucht
ihr
hättet gebraucht
sie/Sie
hätten gebraucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde gebrauchen
du
würdest gebrauchen
er/sie/es
würde gebrauchen
wir
würden gebrauchen
ihr
würdet gebrauchen
sie/Sie
würden gebrauchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gebraucht haben
du
würdest gebraucht haben
er/sie/es
würde gebraucht haben
wir
würden gebraucht haben
ihr
würdet gebraucht haben
sie/Sie
würden gebraucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [gebrauchen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
