Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hebe
du
hebest
er/sie/es
hebe
wir
heben
ihr
hebet
sie/Sie
heben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehoben
du
habest gehoben
er/sie/es
habe gehoben
wir
haben gehoben
ihr
habet gehoben
sie/Sie
haben gehoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde heben
du
werdest heben
er/sie/es
werde heben
wir
werden heben
ihr
werdet heben
sie/Sie
werden heben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehoben haben
du
werdest gehoben haben
er/sie/es
werde gehoben haben
wir
werden gehoben haben
ihr
werdet gehoben haben
sie/Sie
werden gehoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
höbe
du
höbest; höbst
er/sie/es
höbe
wir
höben
ihr
höbet; höbt
sie/Sie
höben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehoben
du
hättest gehoben
er/sie/es
hätte gehoben
wir
hätten gehoben
ihr
hättet gehoben
sie/Sie
hätten gehoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde heben
du
würdest heben
er/sie/es
würde heben
wir
würden heben
ihr
würdet heben
sie/Sie
würden heben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehoben haben
du
würdest gehoben haben
er/sie/es
würde gehoben haben
wir
würden gehoben haben
ihr
würdet gehoben haben
sie/Sie
würden gehoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [heben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
