Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
helle auf
du
hellest auf
er/sie/es
helle auf
wir
hellen auf
ihr
hellet auf
sie/Sie
hellen auf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe aufgehellt
du
habest aufgehellt
er/sie/es
habe aufgehellt
wir
haben aufgehellt
ihr
habet aufgehellt
sie/Sie
haben aufgehellt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde aufhellen
du
werdest aufhellen
er/sie/es
werde aufhellen
wir
werden aufhellen
ihr
werdet aufhellen
sie/Sie
werden aufhellen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde aufgehellt haben
du
werdest aufgehellt haben
er/sie/es
werde aufgehellt haben
wir
werden aufgehellt haben
ihr
werdet aufgehellt haben
sie/Sie
werden aufgehellt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hellte auf
du
helltest auf
er/sie/es
hellte auf
wir
hellten auf
ihr
helltet auf
sie/Sie
hellten auf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte aufgehellt
du
hättest aufgehellt
er/sie/es
hätte aufgehellt
wir
hätten aufgehellt
ihr
hättet aufgehellt
sie/Sie
hätten aufgehellt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde aufhellen
du
würdest aufhellen
er/sie/es
würde aufhellen
wir
würden aufhellen
ihr
würdet aufhellen
sie/Sie
würden aufhellen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde aufgehellt haben
du
würdest aufgehellt haben
er/sie/es
würde aufgehellt haben
wir
würden aufgehellt haben
ihr
würdet aufgehellt haben
sie/Sie
würden aufgehellt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hellen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
