Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe heran
du
gehest heran
er/sie/es
gehe heran
wir
gehen heran
ihr
gehet heran
sie/Sie
gehen heran
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei herangegangen
du
seiest herangegangen; seist herangegangen
er/sie/es
sei herangegangen
wir
seien herangegangen
ihr
seiet herangegangen
sie/Sie
seien herangegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herangehen
du
werdest herangehen
er/sie/es
werde herangehen
wir
werden herangehen
ihr
werdet herangehen
sie/Sie
werden herangehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herangegangen sein
du
werdest herangegangen sein
er/sie/es
werde herangegangen sein
wir
werden herangegangen sein
ihr
werdet herangegangen sein
sie/Sie
werden herangegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge heran
du
gingest heran
er/sie/es
ginge heran
wir
gingen heran
ihr
ginget heran
sie/Sie
gingen heran
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre herangegangen
du
wärest herangegangen
er/sie/es
wäre herangegangen
wir
wären herangegangen
ihr
wäret herangegangen
sie/Sie
wären herangegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herangehen
du
würdest herangehen
er/sie/es
würde herangehen
wir
würden herangehen
ihr
würdet herangehen
sie/Sie
würden herangehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herangegangen sein
du
würdest herangegangen sein
er/sie/es
würde herangegangen sein
wir
würden herangegangen sein
ihr
würdet herangegangen sein
sie/Sie
würden herangegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herangehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
