Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
finde heraus
du
findest heraus
er/sie/es
finde heraus
wir
finden heraus
ihr
findet heraus
sie/Sie
finden heraus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe herausgefunden
du
habest herausgefunden
er/sie/es
habe herausgefunden
wir
haben herausgefunden
ihr
habet herausgefunden
sie/Sie
haben herausgefunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herausfinden
du
werdest herausfinden
er/sie/es
werde herausfinden
wir
werden herausfinden
ihr
werdet herausfinden
sie/Sie
werden herausfinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde herausgefunden haben
du
werdest herausgefunden haben
er/sie/es
werde herausgefunden haben
wir
werden herausgefunden haben
ihr
werdet herausgefunden haben
sie/Sie
werden herausgefunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fände heraus
du
fändest heraus
er/sie/es
fände heraus
wir
fänden heraus
ihr
fändet heraus
sie/Sie
fänden heraus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte herausgefunden
du
hättest herausgefunden
er/sie/es
hätte herausgefunden
wir
hätten herausgefunden
ihr
hättet herausgefunden
sie/Sie
hätten herausgefunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herausfinden
du
würdest herausfinden
er/sie/es
würde herausfinden
wir
würden herausfinden
ihr
würdet herausfinden
sie/Sie
würden herausfinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde herausgefunden haben
du
würdest herausgefunden haben
er/sie/es
würde herausgefunden haben
wir
würden herausgefunden haben
ihr
würdet herausgefunden haben
sie/Sie
würden herausgefunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herausfinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
