Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schiebe her
du
schiebest her
er/sie/es
schiebe her
wir
schieben her
ihr
schiebet her
sie/Sie
schieben her
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hergeschoben
du
habest hergeschoben
er/sie/es
habe hergeschoben
wir
haben hergeschoben
ihr
habet hergeschoben
sie/Sie
haben hergeschoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde herschieben
du
werdest herschieben
er/sie/es
werde herschieben
wir
werden herschieben
ihr
werdet herschieben
sie/Sie
werden herschieben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hergeschoben haben
du
werdest hergeschoben haben
er/sie/es
werde hergeschoben haben
wir
werden hergeschoben haben
ihr
werdet hergeschoben haben
sie/Sie
werden hergeschoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schöbe her
du
schöbest her; schöbst her
er/sie/es
schöbe her
wir
schöben her
ihr
schöbet her; schöbt her
sie/Sie
schöben her
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hergeschoben
du
hättest hergeschoben
er/sie/es
hätte hergeschoben
wir
hätten hergeschoben
ihr
hättet hergeschoben
sie/Sie
hätten hergeschoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde herschieben
du
würdest herschieben
er/sie/es
würde herschieben
wir
würden herschieben
ihr
würdet herschieben
sie/Sie
würden herschieben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hergeschoben haben
du
würdest hergeschoben haben
er/sie/es
würde hergeschoben haben
wir
würden hergeschoben haben
ihr
würdet hergeschoben haben
sie/Sie
würden hergeschoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [herschieben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
