Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wage hervor
du
wagest hervor
er/sie/es
wage hervor
wir
wagen hervor
ihr
waget hervor
sie/Sie
wagen hervor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hervorgewagt
du
habest hervorgewagt
er/sie/es
habe hervorgewagt
wir
haben hervorgewagt
ihr
habet hervorgewagt
sie/Sie
haben hervorgewagt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hervorwagen
du
werdest hervorwagen
er/sie/es
werde hervorwagen
wir
werden hervorwagen
ihr
werdet hervorwagen
sie/Sie
werden hervorwagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hervorgewagt haben
du
werdest hervorgewagt haben
er/sie/es
werde hervorgewagt haben
wir
werden hervorgewagt haben
ihr
werdet hervorgewagt haben
sie/Sie
werden hervorgewagt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wagte hervor
du
wagtest hervor
er/sie/es
wagte hervor
wir
wagten hervor
ihr
wagtet hervor
sie/Sie
wagten hervor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hervorgewagt
du
hättest hervorgewagt
er/sie/es
hätte hervorgewagt
wir
hätten hervorgewagt
ihr
hättet hervorgewagt
sie/Sie
hätten hervorgewagt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hervorwagen
du
würdest hervorwagen
er/sie/es
würde hervorwagen
wir
würden hervorwagen
ihr
würdet hervorwagen
sie/Sie
würden hervorwagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hervorgewagt haben
du
würdest hervorgewagt haben
er/sie/es
würde hervorgewagt haben
wir
würden hervorgewagt haben
ihr
würdet hervorgewagt haben
sie/Sie
würden hervorgewagt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hervorwagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
