Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
weise hin
du
weisest hin
er/sie/es
weise hin
wir
weisen hin
ihr
weiset hin
sie/Sie
weisen hin
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hingewiesen
du
habest hingewiesen
er/sie/es
habe hingewiesen
wir
haben hingewiesen
ihr
habet hingewiesen
sie/Sie
haben hingewiesen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hinweisen
du
werdest hinweisen
er/sie/es
werde hinweisen
wir
werden hinweisen
ihr
werdet hinweisen
sie/Sie
werden hinweisen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hingewiesen haben
du
werdest hingewiesen haben
er/sie/es
werde hingewiesen haben
wir
werden hingewiesen haben
ihr
werdet hingewiesen haben
sie/Sie
werden hingewiesen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wiese hin
du
wiesest hin
er/sie/es
wiese hin
wir
wiesen hin
ihr
wieset hin
sie/Sie
wiesen hin
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hingewiesen
du
hättest hingewiesen
er/sie/es
hätte hingewiesen
wir
hätten hingewiesen
ihr
hättet hingewiesen
sie/Sie
hätten hingewiesen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hinweisen
du
würdest hinweisen
er/sie/es
würde hinweisen
wir
würden hinweisen
ihr
würdet hinweisen
sie/Sie
würden hinweisen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hingewiesen haben
du
würdest hingewiesen haben
er/sie/es
würde hingewiesen haben
wir
würden hingewiesen haben
ihr
würdet hingewiesen haben
sie/Sie
würden hingewiesen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hinweisen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
