Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
füge hinzu
du
fügest hinzu
er/sie/es
füge hinzu
wir
fügen hinzu
ihr
füget hinzu
sie/Sie
fügen hinzu
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe hinzugefügt
du
habest hinzugefügt
er/sie/es
habe hinzugefügt
wir
haben hinzugefügt
ihr
habet hinzugefügt
sie/Sie
haben hinzugefügt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hinzufügen
du
werdest hinzufügen
er/sie/es
werde hinzufügen
wir
werden hinzufügen
ihr
werdet hinzufügen
sie/Sie
werden hinzufügen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde hinzugefügt haben
du
werdest hinzugefügt haben
er/sie/es
werde hinzugefügt haben
wir
werden hinzugefügt haben
ihr
werdet hinzugefügt haben
sie/Sie
werden hinzugefügt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fügte hinzu
du
fügtest hinzu
er/sie/es
fügte hinzu
wir
fügten hinzu
ihr
fügtet hinzu
sie/Sie
fügten hinzu
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte hinzugefügt
du
hättest hinzugefügt
er/sie/es
hätte hinzugefügt
wir
hätten hinzugefügt
ihr
hättet hinzugefügt
sie/Sie
hätten hinzugefügt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hinzufügen
du
würdest hinzufügen
er/sie/es
würde hinzufügen
wir
würden hinzufügen
ihr
würdet hinzufügen
sie/Sie
würden hinzufügen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde hinzugefügt haben
du
würdest hinzugefügt haben
er/sie/es
würde hinzugefügt haben
wir
würden hinzugefügt haben
ihr
würdet hinzugefügt haben
sie/Sie
würden hinzugefügt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hinzufügen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
