Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
hoffe
du
hoffest
er/sie/es
hoffe
wir
hoffen
ihr
hoffet
sie/Sie
hoffen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gehofft
du
habest gehofft
er/sie/es
habe gehofft
wir
haben gehofft
ihr
habet gehofft
sie/Sie
haben gehofft
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde hoffen
du
werdest hoffen
er/sie/es
werde hoffen
wir
werden hoffen
ihr
werdet hoffen
sie/Sie
werden hoffen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gehofft haben
du
werdest gehofft haben
er/sie/es
werde gehofft haben
wir
werden gehofft haben
ihr
werdet gehofft haben
sie/Sie
werden gehofft haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
hoffte
du
hofftest
er/sie/es
hoffte
wir
hofften
ihr
hofftet
sie/Sie
hofften
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gehofft
du
hättest gehofft
er/sie/es
hätte gehofft
wir
hätten gehofft
ihr
hättet gehofft
sie/Sie
hätten gehofft
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde hoffen
du
würdest hoffen
er/sie/es
würde hoffen
wir
würden hoffen
ihr
würdet hoffen
sie/Sie
würden hoffen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gehofft haben
du
würdest gehofft haben
er/sie/es
würde gehofft haben
wir
würden gehofft haben
ihr
würdet gehofft haben
sie/Sie
würden gehofft haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [hoffen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
