Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
injiziere
du
injizierest
er/sie/es
injiziere
wir
injizieren
ihr
injizieret
sie/Sie
injizieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe injiziert
du
habest injiziert
er/sie/es
habe injiziert
wir
haben injiziert
ihr
habet injiziert
sie/Sie
haben injiziert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde injizieren
du
werdest injizieren
er/sie/es
werde injizieren
wir
werden injizieren
ihr
werdet injizieren
sie/Sie
werden injizieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde injiziert haben
du
werdest injiziert haben
er/sie/es
werde injiziert haben
wir
werden injiziert haben
ihr
werdet injiziert haben
sie/Sie
werden injiziert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
injizierte
du
injiziertest
er/sie/es
injizierte
wir
injizierten
ihr
injiziertet
sie/Sie
injizierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte injiziert
du
hättest injiziert
er/sie/es
hätte injiziert
wir
hätten injiziert
ihr
hättet injiziert
sie/Sie
hätten injiziert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde injizieren
du
würdest injizieren
er/sie/es
würde injizieren
wir
würden injizieren
ihr
würdet injizieren
sie/Sie
würden injizieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde injiziert haben
du
würdest injiziert haben
er/sie/es
würde injiziert haben
wir
würden injiziert haben
ihr
würdet injiziert haben
sie/Sie
würden injiziert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [injizieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
