Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
installiere
du
installierest
er/sie/es
installiere
wir
installieren
ihr
installieret
sie/Sie
installieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe installiert
du
habest installiert
er/sie/es
habe installiert
wir
haben installiert
ihr
habet installiert
sie/Sie
haben installiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde installieren
du
werdest installieren
er/sie/es
werde installieren
wir
werden installieren
ihr
werdet installieren
sie/Sie
werden installieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde installiert haben
du
werdest installiert haben
er/sie/es
werde installiert haben
wir
werden installiert haben
ihr
werdet installiert haben
sie/Sie
werden installiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
installierte
du
installiertest
er/sie/es
installierte
wir
installierten
ihr
installiertet
sie/Sie
installierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte installiert
du
hättest installiert
er/sie/es
hätte installiert
wir
hätten installiert
ihr
hättet installiert
sie/Sie
hätten installiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde installieren
du
würdest installieren
er/sie/es
würde installieren
wir
würden installieren
ihr
würdet installieren
sie/Sie
würden installieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde installiert haben
du
würdest installiert haben
er/sie/es
würde installiert haben
wir
würden installiert haben
ihr
würdet installiert haben
sie/Sie
würden installiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [installieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
