Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
integriere
du
integrierest
er/sie/es
integriere
wir
integrieren
ihr
integrieret
sie/Sie
integrieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe integriert
du
habest integriert
er/sie/es
habe integriert
wir
haben integriert
ihr
habet integriert
sie/Sie
haben integriert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde integrieren
du
werdest integrieren
er/sie/es
werde integrieren
wir
werden integrieren
ihr
werdet integrieren
sie/Sie
werden integrieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde integriert haben
du
werdest integriert haben
er/sie/es
werde integriert haben
wir
werden integriert haben
ihr
werdet integriert haben
sie/Sie
werden integriert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
integrierte
du
integriertest
er/sie/es
integrierte
wir
integrierten
ihr
integriertet
sie/Sie
integrierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte integriert
du
hättest integriert
er/sie/es
hätte integriert
wir
hätten integriert
ihr
hättet integriert
sie/Sie
hätten integriert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde integrieren
du
würdest integrieren
er/sie/es
würde integrieren
wir
würden integrieren
ihr
würdet integrieren
sie/Sie
würden integrieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde integriert haben
du
würdest integriert haben
er/sie/es
würde integriert haben
wir
würden integriert haben
ihr
würdet integriert haben
sie/Sie
würden integriert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [integrieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
