Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
knote
du
knotest
er/sie/es
knote
wir
knoten
ihr
knotet
sie/Sie
knoten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geknotet
du
habest geknotet
er/sie/es
habe geknotet
wir
haben geknotet
ihr
habet geknotet
sie/Sie
haben geknotet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde knoten
du
werdest knoten
er/sie/es
werde knoten
wir
werden knoten
ihr
werdet knoten
sie/Sie
werden knoten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geknotet haben
du
werdest geknotet haben
er/sie/es
werde geknotet haben
wir
werden geknotet haben
ihr
werdet geknotet haben
sie/Sie
werden geknotet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
knotete
du
knotetest
er/sie/es
knotete
wir
knoteten
ihr
knotetet
sie/Sie
knoteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geknotet
du
hättest geknotet
er/sie/es
hätte geknotet
wir
hätten geknotet
ihr
hättet geknotet
sie/Sie
hätten geknotet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde knoten
du
würdest knoten
er/sie/es
würde knoten
wir
würden knoten
ihr
würdet knoten
sie/Sie
würden knoten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geknotet haben
du
würdest geknotet haben
er/sie/es
würde geknotet haben
wir
würden geknotet haben
ihr
würdet geknotet haben
sie/Sie
würden geknotet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [knoten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
