Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
könne
du
könnest
er/sie/es
könne
wir
können
ihr
könnet
sie/Sie
können
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gekonnt
du
habest gekonnt
er/sie/es
habe gekonnt
wir
haben gekonnt
ihr
habet gekonnt
sie/Sie
haben gekonnt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde können
du
werdest können
er/sie/es
werde können
wir
werden können
ihr
werdet können
sie/Sie
werden können
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gekonnt haben
du
werdest gekonnt haben
er/sie/es
werde gekonnt haben
wir
werden gekonnt haben
ihr
werdet gekonnt haben
sie/Sie
werden gekonnt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
könnte
du
könntest
er/sie/es
könnte
wir
könnten
ihr
könntet
sie/Sie
könnten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gekonnt
du
hättest gekonnt
er/sie/es
hätte gekonnt
wir
hätten gekonnt
ihr
hättet gekonnt
sie/Sie
hätten gekonnt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde können
du
würdest können
er/sie/es
würde können
wir
würden können
ihr
würdet können
sie/Sie
würden können
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gekonnt haben
du
würdest gekonnt haben
er/sie/es
würde gekonnt haben
wir
würden gekonnt haben
ihr
würdet gekonnt haben
sie/Sie
würden gekonnt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [können]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
