Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
koordiniere
du
koordinierest
er/sie/es
koordiniere
wir
koordinieren
ihr
koordinieret
sie/Sie
koordinieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe koordiniert
du
habest koordiniert
er/sie/es
habe koordiniert
wir
haben koordiniert
ihr
habet koordiniert
sie/Sie
haben koordiniert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde koordinieren
du
werdest koordinieren
er/sie/es
werde koordinieren
wir
werden koordinieren
ihr
werdet koordinieren
sie/Sie
werden koordinieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde koordiniert haben
du
werdest koordiniert haben
er/sie/es
werde koordiniert haben
wir
werden koordiniert haben
ihr
werdet koordiniert haben
sie/Sie
werden koordiniert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
koordinierte
du
koordiniertest
er/sie/es
koordinierte
wir
koordinierten
ihr
koordiniertet
sie/Sie
koordinierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte koordiniert
du
hättest koordiniert
er/sie/es
hätte koordiniert
wir
hätten koordiniert
ihr
hättet koordiniert
sie/Sie
hätten koordiniert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde koordinieren
du
würdest koordinieren
er/sie/es
würde koordinieren
wir
würden koordinieren
ihr
würdet koordinieren
sie/Sie
würden koordinieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde koordiniert haben
du
würdest koordiniert haben
er/sie/es
würde koordiniert haben
wir
würden koordiniert haben
ihr
würdet koordiniert haben
sie/Sie
würden koordiniert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [koordinieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
