Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lerne
du
lernest
er/sie/es
lerne
wir
lernen
ihr
lernet
sie/Sie
lernen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelernt
du
habest gelernt
er/sie/es
habe gelernt
wir
haben gelernt
ihr
habet gelernt
sie/Sie
haben gelernt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde lernen
du
werdest lernen
er/sie/es
werde lernen
wir
werden lernen
ihr
werdet lernen
sie/Sie
werden lernen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelernt haben
du
werdest gelernt haben
er/sie/es
werde gelernt haben
wir
werden gelernt haben
ihr
werdet gelernt haben
sie/Sie
werden gelernt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
lernte
du
lerntest
er/sie/es
lernte
wir
lernten
ihr
lerntet
sie/Sie
lernten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelernt
du
hättest gelernt
er/sie/es
hätte gelernt
wir
hätten gelernt
ihr
hättet gelernt
sie/Sie
hätten gelernt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde lernen
du
würdest lernen
er/sie/es
würde lernen
wir
würden lernen
ihr
würdet lernen
sie/Sie
würden lernen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelernt haben
du
würdest gelernt haben
er/sie/es
würde gelernt haben
wir
würden gelernt haben
ihr
würdet gelernt haben
sie/Sie
würden gelernt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [lernen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
