Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
lobe
du
lobest
er/sie/es
lobe
wir
loben
ihr
lobet
sie/Sie
loben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gelobt
du
habest gelobt
er/sie/es
habe gelobt
wir
haben gelobt
ihr
habet gelobt
sie/Sie
haben gelobt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde loben
du
werdest loben
er/sie/es
werde loben
wir
werden loben
ihr
werdet loben
sie/Sie
werden loben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gelobt haben
du
werdest gelobt haben
er/sie/es
werde gelobt haben
wir
werden gelobt haben
ihr
werdet gelobt haben
sie/Sie
werden gelobt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
lobte
du
lobtest
er/sie/es
lobte
wir
lobten
ihr
lobtet
sie/Sie
lobten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gelobt
du
hättest gelobt
er/sie/es
hätte gelobt
wir
hätten gelobt
ihr
hättet gelobt
sie/Sie
hätten gelobt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde loben
du
würdest loben
er/sie/es
würde loben
wir
würden loben
ihr
würdet loben
sie/Sie
würden loben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gelobt haben
du
würdest gelobt haben
er/sie/es
würde gelobt haben
wir
würden gelobt haben
ihr
würdet gelobt haben
sie/Sie
würden gelobt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [loben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
