Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
merke
du
merkest
er/sie/es
merke
wir
merken
ihr
merket
sie/Sie
merken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gemerkt
du
habest gemerkt
er/sie/es
habe gemerkt
wir
haben gemerkt
ihr
habet gemerkt
sie/Sie
haben gemerkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde merken
du
werdest merken
er/sie/es
werde merken
wir
werden merken
ihr
werdet merken
sie/Sie
werden merken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gemerkt haben
du
werdest gemerkt haben
er/sie/es
werde gemerkt haben
wir
werden gemerkt haben
ihr
werdet gemerkt haben
sie/Sie
werden gemerkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
merkte
du
merktest
er/sie/es
merkte
wir
merkten
ihr
merktet
sie/Sie
merkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gemerkt
du
hättest gemerkt
er/sie/es
hätte gemerkt
wir
hätten gemerkt
ihr
hättet gemerkt
sie/Sie
hätten gemerkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde merken
du
würdest merken
er/sie/es
würde merken
wir
würden merken
ihr
würdet merken
sie/Sie
würden merken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gemerkt haben
du
würdest gemerkt haben
er/sie/es
würde gemerkt haben
wir
würden gemerkt haben
ihr
würdet gemerkt haben
sie/Sie
würden gemerkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [merken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
