Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wirke mit
du
wirkest mit
er/sie/es
wirke mit
wir
wirken mit
ihr
wirket mit
sie/Sie
wirken mit
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe mitgewirkt
du
habest mitgewirkt
er/sie/es
habe mitgewirkt
wir
haben mitgewirkt
ihr
habet mitgewirkt
sie/Sie
haben mitgewirkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde mitwirken
du
werdest mitwirken
er/sie/es
werde mitwirken
wir
werden mitwirken
ihr
werdet mitwirken
sie/Sie
werden mitwirken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde mitgewirkt haben
du
werdest mitgewirkt haben
er/sie/es
werde mitgewirkt haben
wir
werden mitgewirkt haben
ihr
werdet mitgewirkt haben
sie/Sie
werden mitgewirkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wirkte mit
du
wirktest mit
er/sie/es
wirkte mit
wir
wirkten mit
ihr
wirktet mit
sie/Sie
wirkten mit
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte mitgewirkt
du
hättest mitgewirkt
er/sie/es
hätte mitgewirkt
wir
hätten mitgewirkt
ihr
hättet mitgewirkt
sie/Sie
hätten mitgewirkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde mitwirken
du
würdest mitwirken
er/sie/es
würde mitwirken
wir
würden mitwirken
ihr
würdet mitwirken
sie/Sie
würden mitwirken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde mitgewirkt haben
du
würdest mitgewirkt haben
er/sie/es
würde mitgewirkt haben
wir
würden mitgewirkt haben
ihr
würdet mitgewirkt haben
sie/Sie
würden mitgewirkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [mitwirken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
