Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
ordne
du
ordnest
er/sie/es
ordne
wir
ordnen
ihr
ordnet
sie/Sie
ordnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geordnet
du
habest geordnet
er/sie/es
habe geordnet
wir
haben geordnet
ihr
habet geordnet
sie/Sie
haben geordnet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde ordnen
du
werdest ordnen
er/sie/es
werde ordnen
wir
werden ordnen
ihr
werdet ordnen
sie/Sie
werden ordnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geordnet haben
du
werdest geordnet haben
er/sie/es
werde geordnet haben
wir
werden geordnet haben
ihr
werdet geordnet haben
sie/Sie
werden geordnet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ordnete
du
ordnetest
er/sie/es
ordnete
wir
ordneten
ihr
ordnetet
sie/Sie
ordneten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geordnet
du
hättest geordnet
er/sie/es
hätte geordnet
wir
hätten geordnet
ihr
hättet geordnet
sie/Sie
hätten geordnet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde ordnen
du
würdest ordnen
er/sie/es
würde ordnen
wir
würden ordnen
ihr
würdet ordnen
sie/Sie
würden ordnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geordnet haben
du
würdest geordnet haben
er/sie/es
würde geordnet haben
wir
würden geordnet haben
ihr
würdet geordnet haben
sie/Sie
würden geordnet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [ordnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
