Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
organisiere
du
organisierest
er/sie/es
organisiere
wir
organisieren
ihr
organisieret
sie/Sie
organisieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe organisiert
du
habest organisiert
er/sie/es
habe organisiert
wir
haben organisiert
ihr
habet organisiert
sie/Sie
haben organisiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde organisieren
du
werdest organisieren
er/sie/es
werde organisieren
wir
werden organisieren
ihr
werdet organisieren
sie/Sie
werden organisieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde organisiert haben
du
werdest organisiert haben
er/sie/es
werde organisiert haben
wir
werden organisiert haben
ihr
werdet organisiert haben
sie/Sie
werden organisiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
organisierte
du
organisiertest
er/sie/es
organisierte
wir
organisierten
ihr
organisiertet
sie/Sie
organisierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte organisiert
du
hättest organisiert
er/sie/es
hätte organisiert
wir
hätten organisiert
ihr
hättet organisiert
sie/Sie
hätten organisiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde organisieren
du
würdest organisieren
er/sie/es
würde organisieren
wir
würden organisieren
ihr
würdet organisieren
sie/Sie
würden organisieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde organisiert haben
du
würdest organisiert haben
er/sie/es
würde organisiert haben
wir
würden organisiert haben
ihr
würdet organisiert haben
sie/Sie
würden organisiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [organisieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
