Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
pfeife
du
pfeifest
er/sie/es
pfeife
wir
pfeifen
ihr
pfeifet
sie/Sie
pfeifen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gepfiffen
du
habest gepfiffen
er/sie/es
habe gepfiffen
wir
haben gepfiffen
ihr
habet gepfiffen
sie/Sie
haben gepfiffen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde pfeifen
du
werdest pfeifen
er/sie/es
werde pfeifen
wir
werden pfeifen
ihr
werdet pfeifen
sie/Sie
werden pfeifen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gepfiffen haben
du
werdest gepfiffen haben
er/sie/es
werde gepfiffen haben
wir
werden gepfiffen haben
ihr
werdet gepfiffen haben
sie/Sie
werden gepfiffen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
pfiffe
du
pfiffest
er/sie/es
pfiffe
wir
pfiffen
ihr
pfiffet
sie/Sie
pfiffen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gepfiffen
du
hättest gepfiffen
er/sie/es
hätte gepfiffen
wir
hätten gepfiffen
ihr
hättet gepfiffen
sie/Sie
hätten gepfiffen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde pfeifen
du
würdest pfeifen
er/sie/es
würde pfeifen
wir
würden pfeifen
ihr
würdet pfeifen
sie/Sie
würden pfeifen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gepfiffen haben
du
würdest gepfiffen haben
er/sie/es
würde gepfiffen haben
wir
würden gepfiffen haben
ihr
würdet gepfiffen haben
sie/Sie
würden gepfiffen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [pfeifen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
