Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
plaudere
du
plauderst
er/sie/es
plaudere
wir
plaudern
ihr
plaudert
sie/Sie
plaudern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geplaudert
du
habest geplaudert
er/sie/es
habe geplaudert
wir
haben geplaudert
ihr
habet geplaudert
sie/Sie
haben geplaudert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde plaudern
du
werdest plaudern
er/sie/es
werde plaudern
wir
werden plaudern
ihr
werdet plaudern
sie/Sie
werden plaudern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geplaudert haben
du
werdest geplaudert haben
er/sie/es
werde geplaudert haben
wir
werden geplaudert haben
ihr
werdet geplaudert haben
sie/Sie
werden geplaudert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
plauderte
du
plaudertest
er/sie/es
plauderte
wir
plauderten
ihr
plaudertet
sie/Sie
plauderten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geplaudert
du
hättest geplaudert
er/sie/es
hätte geplaudert
wir
hätten geplaudert
ihr
hättet geplaudert
sie/Sie
hätten geplaudert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde plaudern
du
würdest plaudern
er/sie/es
würde plaudern
wir
würden plaudern
ihr
würdet plaudern
sie/Sie
würden plaudern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geplaudert haben
du
würdest geplaudert haben
er/sie/es
würde geplaudert haben
wir
würden geplaudert haben
ihr
würdet geplaudert haben
sie/Sie
würden geplaudert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [plaudern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
