Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
projiziere
du
projizierest
er/sie/es
projiziere
wir
projizieren
ihr
projizieret
sie/Sie
projizieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe projiziert
du
habest projiziert
er/sie/es
habe projiziert
wir
haben projiziert
ihr
habet projiziert
sie/Sie
haben projiziert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde projizieren
du
werdest projizieren
er/sie/es
werde projizieren
wir
werden projizieren
ihr
werdet projizieren
sie/Sie
werden projizieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde projiziert haben
du
werdest projiziert haben
er/sie/es
werde projiziert haben
wir
werden projiziert haben
ihr
werdet projiziert haben
sie/Sie
werden projiziert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
projizierte
du
projiziertest
er/sie/es
projizierte
wir
projizierten
ihr
projiziertet
sie/Sie
projizierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte projiziert
du
hättest projiziert
er/sie/es
hätte projiziert
wir
hätten projiziert
ihr
hättet projiziert
sie/Sie
hätten projiziert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde projizieren
du
würdest projizieren
er/sie/es
würde projizieren
wir
würden projizieren
ihr
würdet projizieren
sie/Sie
würden projizieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde projiziert haben
du
würdest projiziert haben
er/sie/es
würde projiziert haben
wir
würden projiziert haben
ihr
würdet projiziert haben
sie/Sie
würden projiziert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [projizieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
