Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
protokolliere
du
protokollierest
er/sie/es
protokolliere
wir
protokollieren
ihr
protokollieret
sie/Sie
protokollieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe protokolliert
du
habest protokolliert
er/sie/es
habe protokolliert
wir
haben protokolliert
ihr
habet protokolliert
sie/Sie
haben protokolliert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde protokollieren
du
werdest protokollieren
er/sie/es
werde protokollieren
wir
werden protokollieren
ihr
werdet protokollieren
sie/Sie
werden protokollieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde protokolliert haben
du
werdest protokolliert haben
er/sie/es
werde protokolliert haben
wir
werden protokolliert haben
ihr
werdet protokolliert haben
sie/Sie
werden protokolliert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
protokollierte
du
protokolliertest
er/sie/es
protokollierte
wir
protokollierten
ihr
protokolliertet
sie/Sie
protokollierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte protokolliert
du
hättest protokolliert
er/sie/es
hätte protokolliert
wir
hätten protokolliert
ihr
hättet protokolliert
sie/Sie
hätten protokolliert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde protokollieren
du
würdest protokollieren
er/sie/es
würde protokollieren
wir
würden protokollieren
ihr
würdet protokollieren
sie/Sie
würden protokollieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde protokolliert haben
du
würdest protokolliert haben
er/sie/es
würde protokolliert haben
wir
würden protokolliert haben
ihr
würdet protokolliert haben
sie/Sie
würden protokolliert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [protokollieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
