Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
finde raus
du
findest raus
er/sie/es
finde raus
wir
finden raus
ihr
findet raus
sie/Sie
finden raus
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe rausgefunden
du
habest rausgefunden
er/sie/es
habe rausgefunden
wir
haben rausgefunden
ihr
habet rausgefunden
sie/Sie
haben rausgefunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rausfinden
du
werdest rausfinden
er/sie/es
werde rausfinden
wir
werden rausfinden
ihr
werdet rausfinden
sie/Sie
werden rausfinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde rausgefunden haben
du
werdest rausgefunden haben
er/sie/es
werde rausgefunden haben
wir
werden rausgefunden haben
ihr
werdet rausgefunden haben
sie/Sie
werden rausgefunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fände raus
du
fändest raus
er/sie/es
fände raus
wir
fänden raus
ihr
fändet raus
sie/Sie
fänden raus
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte rausgefunden
du
hättest rausgefunden
er/sie/es
hätte rausgefunden
wir
hätten rausgefunden
ihr
hättet rausgefunden
sie/Sie
hätten rausgefunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rausfinden
du
würdest rausfinden
er/sie/es
würde rausfinden
wir
würden rausfinden
ihr
würdet rausfinden
sie/Sie
würden rausfinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde rausgefunden haben
du
würdest rausgefunden haben
er/sie/es
würde rausgefunden haben
wir
würden rausgefunden haben
ihr
würdet rausgefunden haben
sie/Sie
würden rausgefunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [rausfinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
