Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rede
du
redest
er/sie/es
rede
wir
reden
ihr
redet
sie/Sie
reden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geredet
du
habest geredet
er/sie/es
habe geredet
wir
haben geredet
ihr
habet geredet
sie/Sie
haben geredet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde reden
du
werdest reden
er/sie/es
werde reden
wir
werden reden
ihr
werdet reden
sie/Sie
werden reden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geredet haben
du
werdest geredet haben
er/sie/es
werde geredet haben
wir
werden geredet haben
ihr
werdet geredet haben
sie/Sie
werden geredet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
redete
du
redetest
er/sie/es
redete
wir
redeten
ihr
redetet
sie/Sie
redeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geredet
du
hättest geredet
er/sie/es
hätte geredet
wir
hätten geredet
ihr
hättet geredet
sie/Sie
hätten geredet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde reden
du
würdest reden
er/sie/es
würde reden
wir
würden reden
ihr
würdet reden
sie/Sie
würden reden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geredet haben
du
würdest geredet haben
er/sie/es
würde geredet haben
wir
würden geredet haben
ihr
würdet geredet haben
sie/Sie
würden geredet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [reden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
