Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
reflektiere
du
reflektierest
er/sie/es
reflektiere
wir
reflektieren
ihr
reflektieret
sie/Sie
reflektieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe reflektiert
du
habest reflektiert
er/sie/es
habe reflektiert
wir
haben reflektiert
ihr
habet reflektiert
sie/Sie
haben reflektiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde reflektieren
du
werdest reflektieren
er/sie/es
werde reflektieren
wir
werden reflektieren
ihr
werdet reflektieren
sie/Sie
werden reflektieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde reflektiert haben
du
werdest reflektiert haben
er/sie/es
werde reflektiert haben
wir
werden reflektiert haben
ihr
werdet reflektiert haben
sie/Sie
werden reflektiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
reflektierte
du
reflektiertest
er/sie/es
reflektierte
wir
reflektierten
ihr
reflektiertet
sie/Sie
reflektierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte reflektiert
du
hättest reflektiert
er/sie/es
hätte reflektiert
wir
hätten reflektiert
ihr
hättet reflektiert
sie/Sie
hätten reflektiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde reflektieren
du
würdest reflektieren
er/sie/es
würde reflektieren
wir
würden reflektieren
ihr
würdet reflektieren
sie/Sie
würden reflektieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde reflektiert haben
du
würdest reflektiert haben
er/sie/es
würde reflektiert haben
wir
würden reflektiert haben
ihr
würdet reflektiert haben
sie/Sie
würden reflektiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [reflektieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
