Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
regeneriere
du
regenerierest
er/sie/es
regeneriere
wir
regenerieren
ihr
regenerieret
sie/Sie
regenerieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe regeneriert
du
habest regeneriert
er/sie/es
habe regeneriert
wir
haben regeneriert
ihr
habet regeneriert
sie/Sie
haben regeneriert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde regenerieren
du
werdest regenerieren
er/sie/es
werde regenerieren
wir
werden regenerieren
ihr
werdet regenerieren
sie/Sie
werden regenerieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde regeneriert haben
du
werdest regeneriert haben
er/sie/es
werde regeneriert haben
wir
werden regeneriert haben
ihr
werdet regeneriert haben
sie/Sie
werden regeneriert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
regenerierte
du
regeneriertest
er/sie/es
regenerierte
wir
regenerierten
ihr
regeneriertet
sie/Sie
regenerierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte regeneriert
du
hättest regeneriert
er/sie/es
hätte regeneriert
wir
hätten regeneriert
ihr
hättet regeneriert
sie/Sie
hätten regeneriert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde regenerieren
du
würdest regenerieren
er/sie/es
würde regenerieren
wir
würden regenerieren
ihr
würdet regenerieren
sie/Sie
würden regenerieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde regeneriert haben
du
würdest regeneriert haben
er/sie/es
würde regeneriert haben
wir
würden regeneriert haben
ihr
würdet regeneriert haben
sie/Sie
würden regeneriert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [regenerieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
