Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
respektiere
du
respektierest
er/sie/es
respektiere
wir
respektieren
ihr
respektieret
sie/Sie
respektieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe respektiert
du
habest respektiert
er/sie/es
habe respektiert
wir
haben respektiert
ihr
habet respektiert
sie/Sie
haben respektiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde respektieren
du
werdest respektieren
er/sie/es
werde respektieren
wir
werden respektieren
ihr
werdet respektieren
sie/Sie
werden respektieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde respektiert haben
du
werdest respektiert haben
er/sie/es
werde respektiert haben
wir
werden respektiert haben
ihr
werdet respektiert haben
sie/Sie
werden respektiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
respektierte
du
respektiertest
er/sie/es
respektierte
wir
respektierten
ihr
respektiertet
sie/Sie
respektierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte respektiert
du
hättest respektiert
er/sie/es
hätte respektiert
wir
hätten respektiert
ihr
hättet respektiert
sie/Sie
hätten respektiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde respektieren
du
würdest respektieren
er/sie/es
würde respektieren
wir
würden respektieren
ihr
würdet respektieren
sie/Sie
würden respektieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde respektiert haben
du
würdest respektiert haben
er/sie/es
würde respektiert haben
wir
würden respektiert haben
ihr
würdet respektiert haben
sie/Sie
würden respektiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [respektieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
