Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
rufe
du
rufest
er/sie/es
rufe
wir
rufen
ihr
rufet
sie/Sie
rufen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gerufen
du
habest gerufen
er/sie/es
habe gerufen
wir
haben gerufen
ihr
habet gerufen
sie/Sie
haben gerufen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde rufen
du
werdest rufen
er/sie/es
werde rufen
wir
werden rufen
ihr
werdet rufen
sie/Sie
werden rufen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gerufen haben
du
werdest gerufen haben
er/sie/es
werde gerufen haben
wir
werden gerufen haben
ihr
werdet gerufen haben
sie/Sie
werden gerufen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
riefe
du
riefest
er/sie/es
riefe
wir
riefen
ihr
riefet
sie/Sie
riefen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gerufen
du
hättest gerufen
er/sie/es
hätte gerufen
wir
hätten gerufen
ihr
hättet gerufen
sie/Sie
hätten gerufen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde rufen
du
würdest rufen
er/sie/es
würde rufen
wir
würden rufen
ihr
würdet rufen
sie/Sie
würden rufen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gerufen haben
du
würdest gerufen haben
er/sie/es
würde gerufen haben
wir
würden gerufen haben
ihr
würdet gerufen haben
sie/Sie
würden gerufen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [rufen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
