Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
salze
du
salzest
er/sie/es
salze
wir
salzen
ihr
salzet
sie/Sie
salzen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gesalzen; gesalzt
du
habest gesalzen; gesalzt
er/sie/es
habe gesalzen; gesalzt
wir
haben gesalzen; gesalzt
ihr
habet gesalzen; gesalzt
sie/Sie
haben gesalzen; gesalzt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde salzen
du
werdest salzen
er/sie/es
werde salzen
wir
werden salzen
ihr
werdet salzen
sie/Sie
werden salzen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gesalzen; gesalzt
du
werdest gesalzen; gesalzt
er/sie/es
werde gesalzen; gesalzt
wir
werden gesalzen; gesalzt
ihr
werdet gesalzen; gesalzt
sie/Sie
werden gesalzen; gesalzt
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
salzte
du
salztest
er/sie/es
salzte
wir
salzten
ihr
salztet
sie/Sie
salzten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gesalzen; gesalzt
du
hättest gesalzen; gesalzt
er/sie/es
hätte gesalzen; gesalzt
wir
hätten gesalzen; gesalzt
ihr
hättet gesalzen; gesalzt
sie/Sie
hätten gesalzen; gesalzt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde salzen
du
würdest salzen
er/sie/es
würde salzen
wir
würden salzen
ihr
würdet salzen
sie/Sie
würden salzen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gesalzen; gesalzt haben
du
würdest gesalzen; gesalzt haben
er/sie/es
würde gesalzen; gesalzt haben
wir
würden gesalzen; gesalzt haben
ihr
würdet gesalzen; gesalzt haben
sie/Sie
würden gesalzen; gesalzt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [salzen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
