Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
scheine
du
scheinest
er/sie/es
scheine
wir
scheinen
ihr
scheinet
sie/Sie
scheinen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschienen
du
habest geschienen
er/sie/es
habe geschienen
wir
haben geschienen
ihr
habet geschienen
sie/Sie
haben geschienen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde scheinen
du
werdest scheinen
er/sie/es
werde scheinen
wir
werden scheinen
ihr
werdet scheinen
sie/Sie
werden scheinen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschienen haben
du
werdest geschienen haben
er/sie/es
werde geschienen haben
wir
werden geschienen haben
ihr
werdet geschienen haben
sie/Sie
werden geschienen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schiene
du
schienest
er/sie/es
schiene
wir
schienen
ihr
schienet
sie/Sie
schienen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschienen
du
hättest geschienen
er/sie/es
hätte geschienen
wir
hätten geschienen
ihr
hättet geschienen
sie/Sie
hätten geschienen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde scheinen
du
würdest scheinen
er/sie/es
würde scheinen
wir
würden scheinen
ihr
würdet scheinen
sie/Sie
würden scheinen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschienen haben
du
würdest geschienen haben
er/sie/es
würde geschienen haben
wir
würden geschienen haben
ihr
würdet geschienen haben
sie/Sie
würden geschienen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [scheinen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.