Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schinde
du
schindest
er/sie/es
schinde
wir
schinden
ihr
schindet
sie/Sie
schinden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschunden
du
habest geschunden
er/sie/es
habe geschunden
wir
haben geschunden
ihr
habet geschunden
sie/Sie
haben geschunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schinden
du
werdest schinden
er/sie/es
werde schinden
wir
werden schinden
ihr
werdet schinden
sie/Sie
werden schinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschunden haben
du
werdest geschunden haben
er/sie/es
werde geschunden haben
wir
werden geschunden haben
ihr
werdet geschunden haben
sie/Sie
werden geschunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schünde; schindete
du
schündest; schindetest
er/sie/es
schünde; schindete
wir
schünden; schindeten
ihr
schündet; schindetet
sie/Sie
schünden;s chindeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschunden
du
hättest geschunden
er/sie/es
hätte geschunden
wir
hätten geschunden
ihr
hättet geschunden
sie/Sie
hätten geschunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schinden
du
würdest schinden
er/sie/es
würde schinden
wir
würden schinden
ihr
würdet schinden
sie/Sie
würden schinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschunden haben
du
würdest geschunden haben
er/sie/es
würde geschunden haben
wir
würden geschunden haben
ihr
würdet geschunden haben
sie/Sie
würden geschunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
