Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schlinge
du
schlingest
er/sie/es
schlinge
wir
schlingen
ihr
schlinget
sie/Sie
schlingen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschlungen
du
habest geschlungen
er/sie/es
habe geschlungen
wir
haben geschlungen
ihr
habet geschlungen
sie/Sie
haben geschlungen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schlingen
du
werdest schlingen
er/sie/es
werde schlingen
wir
werden schlingen
ihr
werdet schlingen
sie/Sie
werden schlingen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschlungen haben
du
werdest geschlungen haben
er/sie/es
werde geschlungen haben
wir
werden geschlungen haben
ihr
werdet geschlungen haben
sie/Sie
werden geschlungen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlänge
du
schlängest; schlängst
er/sie/es
schlänge
wir
schlängen
ihr
schlänget; schlängt
sie/Sie
schlängen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschlungen
du
hättest geschlungen
er/sie/es
hätte geschlungen
wir
hätten geschlungen
ihr
hättet geschlungen
sie/Sie
hätten geschlungen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schlingen
du
würdest schlingen
er/sie/es
würde schlingen
wir
würden schlingen
ihr
würdet schlingen
sie/Sie
würden schlingen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschlungen haben
du
würdest geschlungen haben
er/sie/es
würde geschlungen haben
wir
würden geschlungen haben
ihr
würdet geschlungen haben
sie/Sie
würden geschlungen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schlingen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
