Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schmeiße
du
schmeißest
er/sie/es
schmeiße
wir
schmeißen
ihr
schmeißet
sie/Sie
schmeißen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschmissen
du
habest geschmissen
er/sie/es
habe geschmissen
wir
haben geschmissen
ihr
habet geschmissen
sie/Sie
haben geschmissen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schmeißen
du
werdest schmeißen
er/sie/es
werde schmeißen
wir
werden schmeißen
ihr
werdet schmeißen
sie/Sie
werden schmeißen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschmissen haben
du
werdest geschmissen haben
er/sie/es
werde geschmissen haben
wir
werden geschmissen haben
ihr
werdet geschmissen haben
sie/Sie
werden geschmissen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schmisse
du
schmissest
er/sie/es
schmisse
wir
schmissen
ihr
schmisset
sie/Sie
schmissen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschmissen
du
hättest geschmissen
er/sie/es
hätte geschmissen
wir
hätten geschmissen
ihr
hättet geschmissen
sie/Sie
hätten geschmissen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schmeißen
du
würdest schmeißen
er/sie/es
würde schmeißen
wir
würden schmeißen
ihr
würdet schmeißen
sie/Sie
würden schmeißen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschmissen haben
du
würdest geschmissen haben
er/sie/es
würde geschmissen haben
wir
würden geschmissen haben
ihr
würdet geschmissen haben
sie/Sie
würden geschmissen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schmeißen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
