Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schockiere
du
schockierest
er/sie/es
schockiere
wir
schockieren
ihr
schockieret
sie/Sie
schockieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe schockiert
du
habest schockiert
er/sie/es
habe schockiert
wir
haben schockiert
ihr
habet schockiert
sie/Sie
haben schockiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schockieren
du
werdest schockieren
er/sie/es
werde schockieren
wir
werden schockieren
ihr
werdet schockieren
sie/Sie
werden schockieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde schockiert haben
du
werdest schockiert haben
er/sie/es
werde schockiert haben
wir
werden schockiert haben
ihr
werdet schockiert haben
sie/Sie
werden schockiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schockierte
du
schockiertest
er/sie/es
schockierte
wir
schockierten
ihr
schockiertet
sie/Sie
schockierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte schockiert
du
hättest schockiert
er/sie/es
hätte schockiert
wir
hätten schockiert
ihr
hättet schockiert
sie/Sie
hätten schockiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schockieren
du
würdest schockieren
er/sie/es
würde schockieren
wir
würden schockieren
ihr
würdet schockieren
sie/Sie
würden schockieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde schockiert haben
du
würdest schockiert haben
er/sie/es
würde schockiert haben
wir
würden schockiert haben
ihr
würdet schockiert haben
sie/Sie
würden schockiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schockieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.