Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schrecke
du
schreckest
er/sie/es
schrecke
wir
schrecken
ihr
schrecket
sie/Sie
schrecken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschreckt
du
habest geschreckt
er/sie/es
habe geschreckt
wir
haben geschreckt
ihr
habet geschreckt
sie/Sie
haben geschreckt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schrecken
du
werdest schrecken
er/sie/es
werde schrecken
wir
werden schrecken
ihr
werdet schrecken
sie/Sie
werden schrecken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschreckt haben
du
werdest geschreckt haben
er/sie/es
werde geschreckt haben
wir
werden geschreckt haben
ihr
werdet geschreckt haben
sie/Sie
werden geschreckt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schreckte
du
schrecktest
er/sie/es
schreckte
wir
schreckten
ihr
schrecktet
sie/Sie
schreckten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschreckt
du
hättest geschreckt
er/sie/es
hätte geschreckt
wir
hätten geschreckt
ihr
hättet geschreckt
sie/Sie
hätten geschreckt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schrecken
du
würdest schrecken
er/sie/es
würde schrecken
wir
würden schrecken
ihr
würdet schrecken
sie/Sie
würden schrecken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschreckt haben
du
würdest geschreckt haben
er/sie/es
würde geschreckt haben
wir
würden geschreckt haben
ihr
würdet geschreckt haben
sie/Sie
würden geschreckt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schrecken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
