Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schreie
du
schreiest
er/sie/es
schreie
wir
schreien
ihr
schreiet
sie/Sie
schreien
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschrieen; geschrien
du
habest geschrieen; geschrien
er/sie/es
habe geschrieen; geschrien
wir
haben geschrieen; geschrien
ihr
habet geschrieen; geschrien
sie/Sie
haben geschrieen; geschrien
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schreien
du
werdest schreien
er/sie/es
werde schreien
wir
werden schreien
ihr
werdet schreien
sie/Sie
werden schreien
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschrien haben
du
werdest geschrien haben
er/sie/es
werde geschrien haben
wir
werden geschrien haben
ihr
werdet geschrien haben
sie/Sie
werden geschrien haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schrie
du
schriest
er/sie/es
schrie
wir
schrien
ihr
schriet
sie/Sie
schrien
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschrien
du
hättest geschrien
er/sie/es
hätte geschrien
wir
hätten geschrien
ihr
hättet geschrien
sie/Sie
hätten geschrien
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schreien
du
würdest schreien
er/sie/es
würde schreien
wir
würden schreien
ihr
würdet schreien
sie/Sie
würden schreien
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschrien haben
du
würdest geschrien haben
er/sie/es
würde geschrien haben
wir
würden geschrien haben
ihr
würdet geschrien haben
sie/Sie
würden geschrien haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schreien]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
