Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schütze
du
schützest
er/sie/es
schütze
wir
schützen
ihr
schützet
sie/Sie
schützen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschützt
du
habest geschützt
er/sie/es
habe geschützt
wir
haben geschützt
ihr
habet geschützt
sie/Sie
haben geschützt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schützen
du
werdest schützen
er/sie/es
werde schützen
wir
werden schützen
ihr
werdet schützen
sie/Sie
werden schützen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschützt haben
du
werdest geschützt haben
er/sie/es
werde geschützt haben
wir
werden geschützt haben
ihr
werdet geschützt haben
sie/Sie
werden geschützt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schützte
du
schütztest
er/sie/es
schützte
wir
schützten
ihr
schütztet
sie/Sie
schützten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschützt
du
hättest geschützt
er/sie/es
hätte geschützt
wir
hätten geschützt
ihr
hättet geschützt
sie/Sie
hätten geschützt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schützen
du
würdest schützen
er/sie/es
würde schützen
wir
würden schützen
ihr
würdet schützen
sie/Sie
würden schützen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschützt haben
du
würdest geschützt haben
er/sie/es
würde geschützt haben
wir
würden geschützt haben
ihr
würdet geschützt haben
sie/Sie
würden geschützt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [schützen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
