Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schwimme
du
schwimmest
er/sie/es
schwimme
wir
schwimmen
ihr
schwimmet
sie/Sie
schwimmen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei geschwommen
du
seiest geschwommen; seist geschwommen
er/sie/es
sei geschwommen
wir
seien geschwommen
ihr
seiet geschwommen
sie/Sie
seien geschwommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schwimmen
du
werdest schwimmen
er/sie/es
werde schwimmen
wir
werden schwimmen
ihr
werdet schwimmen
sie/Sie
werden schwimmen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschwommen sein
du
werdest geschwommen sein
er/sie/es
werde geschwommen sein
wir
werden geschwommen sein
ihr
werdet geschwommen sein
sie/Sie
werden geschwommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwömme; schwämme
du
schwömmest; schwömmst; schwämmest; schwämmst
er/sie/es
schwömme; schwämme
wir
schwömmen; schwämmen
ihr
schwömmet; schwömmt; schwämmet; schwämmt
sie/Sie
schwömmen; schwämmen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre geschwommen
du
wärest geschwommen
er/sie/es
wäre geschwommen
wir
wären geschwommen
ihr
wäret geschwommen
sie/Sie
wären geschwommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schwimmen
du
würdest schwimmen
er/sie/es
würde schwimmen
wir
würden schwimmen
ihr
würdet schwimmen
sie/Sie
würden schwimmen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschwommen sein
du
würdest geschwommen sein
er/sie/es
würde geschwommen sein
wir
würden geschwommen sein
ihr
würdet geschwommen sein
sie/Sie
würden geschwommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schwimmen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
