Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schwinde
du
schwindest
er/sie/es
schwinde
wir
schwinden
ihr
schwindet
sie/Sie
schwinden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei geschwunden
du
seiest geschwunden; seist geschwunden
er/sie/es
sei geschwunden
wir
seien geschwunden
ihr
seiet geschwunden
sie/Sie
seien geschwunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schwinden
du
werdest schwinden
er/sie/es
werde schwinden
wir
werden schwinden
ihr
werdet schwinden
sie/Sie
werden schwinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschwunden sein
du
werdest geschwunden sein
er/sie/es
werde geschwunden sein
wir
werden geschwunden sein
ihr
werdet geschwunden sein
sie/Sie
werden geschwunden sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwände
du
schwändest
er/sie/es
schwände
wir
schwänden
ihr
schwändet
sie/Sie
schwänden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre geschwunden
du
wärest geschwunden
er/sie/es
wäre geschwunden
wir
wären geschwunden
ihr
wäret geschwunden
sie/Sie
wären geschwunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schwinden
du
würdest schwinden
er/sie/es
würde schwinden
wir
würden schwinden
ihr
würdet schwinden
sie/Sie
würden schwinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschwunden sein
du
würdest geschwunden sein
er/sie/es
würde geschwunden sein
wir
würden geschwunden sein
ihr
würdet geschwunden sein
sie/Sie
würden geschwunden sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schwinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
