Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schwinge
du
schwingest
er/sie/es
schwinge
wir
schwingen
ihr
schwinget
sie/Sie
schwingen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geschwungen
du
habest geschwungen
er/sie/es
habe geschwungen
wir
haben geschwungen
ihr
habet geschwungen
sie/Sie
haben geschwungen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde schwingen
du
werdest schwingen
er/sie/es
werde schwingen
wir
werden schwingen
ihr
werdet schwingen
sie/Sie
werden schwingen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geschwungen haben
du
werdest geschwungen haben
er/sie/es
werde geschwungen haben
wir
werden geschwungen haben
ihr
werdet geschwungen haben
sie/Sie
werden geschwungen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schwänge
du
schwängest; schwängst
er/sie/es
schwänge
wir
schwängen
ihr
schwänget; schwängt
sie/Sie
schwängen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geschwungen
du
hättest geschwungen
er/sie/es
hätte geschwungen
wir
hätten geschwungen
ihr
hättet geschwungen
sie/Sie
hätten geschwungen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde schwingen
du
würdest schwingen
er/sie/es
würde schwingen
wir
würden schwingen
ihr
würdet schwingen
sie/Sie
würden schwingen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geschwungen haben
du
würdest geschwungen haben
er/sie/es
würde geschwungen haben
wir
würden geschwungen haben
ihr
würdet geschwungen haben
sie/Sie
würden geschwungen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [schwingen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
