Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
sinne
du
sinnest
er/sie/es
sinne
wir
sinnen
ihr
sinnet
sie/Sie
sinnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gesonnen
du
habest gesonnen
er/sie/es
habe gesonnen
wir
haben gesonnen
ihr
habet gesonnen
sie/Sie
haben gesonnen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde sinnen
du
werdest sinnen
er/sie/es
werde sinnen
wir
werden sinnen
ihr
werdet sinnen
sie/Sie
werden sinnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gesonnen haben
du
werdest gesonnen haben
er/sie/es
werde gesonnen haben
wir
werden gesonnen haben
ihr
werdet gesonnen haben
sie/Sie
werden gesonnen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
sänne; sönne
du
sännest; sännst; sönnest; sönnst
er/sie/es
sänne; sönne
wir
sännen; sönnen
ihr
sännet; sännt; sönnet; sönnt
sie/Sie
sännen; sönnen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gesonnen
du
hättest gesonnen
er/sie/es
hätte gesonnen
wir
hätten gesonnen
ihr
hättet gesonnen
sie/Sie
hätten gesonnen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde sinnen
du
würdest sinnen
er/sie/es
würde sinnen
wir
würden sinnen
ihr
würdet sinnen
sie/Sie
würden sinnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gesonnen haben
du
würdest gesonnen haben
er/sie/es
würde gesonnen haben
wir
würden gesonnen haben
ihr
würdet gesonnen haben
sie/Sie
würden gesonnen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [sinnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
