Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spalte
du
spaltest
er/sie/es
spalte
wir
spalten
ihr
spaltet
sie/Sie
spalten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gespalten; gespaltet
du
habest gespalten; gespaltet
er/sie/es
habe gespalten; gespaltet
wir
haben gespalten; gespaltet
ihr
habet gespalten; gespaltet
sie/Sie
haben gespalten; gespaltet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spalten
du
werdest spalten
er/sie/es
werde spalten
wir
werden spalten
ihr
werdet spalten
sie/Sie
werden spalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gespalten; gespaltet
du
werdest gespalten; gespaltet
er/sie/es
werde gespalten; gespaltet
wir
werden gespalten; gespaltet
ihr
werdet gespalten; gespaltet
sie/Sie
werden gespalten; gespaltet
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spaltete
du
spaltetest
er/sie/es
spaltete
wir
spalteten
ihr
spaltetet
sie/Sie
spalteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gespalten; gespaltet
du
hättest gespalten; gespaltet
er/sie/es
hätte gespalten; gespaltet
wir
hätten gespalten; gespaltet
ihr
hättet gespalten; gespaltet
sie/Sie
hätten gespalten; gespaltet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spalten
du
würdest spalten
er/sie/es
würde spalten
wir
würden spalten
ihr
würdet spalten
sie/Sie
würden spalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gespalten; gespaltet haben
du
würdest gespalten; gespaltet haben
er/sie/es
würde gespalten; gespaltet haben
wir
würden gespalten; gespaltet haben
ihr
würdet gespalten; gespaltet haben
sie/Sie
würden gespalten; gespaltet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [spalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
